Som s priateľom cez 8 rokov, je o 20 rokov starší, deti nemáme, spoločne „hypotéku“ tiež nie. Nastal pre mňa celkom zásadný problém s tým, že kvôli stresu a pornu nie je schopný mať sex ani akýkoľvek fyzický kontakt, takže už vyše 3 mesiacov som ako jeho segra. Neviem čo s tým, ako ďalej…skúšala som sex začať, ale vždy sa bránil a že nechce. Zároveň sa vo mne prehlbuje viac a viac to, že mi aj tak jeho dotyk nerobí dobre. Myslím, že je to spôsobené tým večným odmietaním môjho kontaktu. Prídem si ako spolubývajúci a začínam premýšľať či to má vôbec takto zmysel, keď som sama dosť kontaktná a on nie.
Priznám sa, že posledné dva mesiace premýšľam o odsťahovaní, ale stále sa nemôžem rozhodnúť, bojím sa chyby. Milenca mať naozaj nechcem, lenže ma to nejakým spôsobom začína šialene ubíjať. Hrozne veľa pre mňa znamená, ale tiež si nedokážem predstaviť, že takto budeme žiť už navždy. Ja jednoducho dotyky potrebujem a presne toto mi chýba. Chýba mi to, že sa spolu nedotýkame, nemaznáme, jednoducho nič a mám pocit, že na mňa totálne kašľa. Už som dokonca aj premýšľala nad tým, či niekoho nemá, ale myslím si, že nie. Podľa mňa to nie je ten typ, čo by si hľadal bokovky. Lenže človek nikdy nevie.
Už som z toho zúfalá. Neviem, ako mu to mám vysvetliť. Keď ma zakaždým odmieta, prestávam si sama seba viac a viac vážiť, pripadám si odporná, necítim sa dobre a hrozne ma mrzí, že nevidí, že ja sa trápim a potrebovala by som, aby ma podporil, objal, pohladil, dal pusu, a prípadne aby sme sa dohodli na tom, ako to bude ďalej, pretože ja už to takto naozaj veľmi nezvládam… Ono totiž keď vidím ten jeho nezáujem, tak si hovorím, čím to je, či treba nerobím niečo zle. Lenže ja som už skúšala úplne všetko a nič nezaberá, tak už neviem, ako to mám riešiť alebo ako sa s tým vyrovnať. Koľkokrát si hovorím, že by bol lepší rozchod.